Passo dello Stelvio alias Stilfser joch, vydarená nevydarená alpovačka
Táto sezóna je na hovno. Nedaria sa jednodňovky, ktorých som dúfal že bude takých 10-15. Buď robím, alebo je škaredo. Preto som veľmi rád, keď si s bratom ukradneme 3 dni voľna na alpovačku na Semmeringu. Bolo dobre, dohadujeme sa, že ku koncu sezóny by sme sa sem vrátili a využili motorkársky balíček ponúkaný hotelom – 5 dní s polpenziou za slušnú cenu. Vybavujeme si voľno na 1.-5. september a uvidíme či nám počasie bude priať. Medzitým dostávam do hlavy červíčka. Keď už ideme na 5 dní, čo takto ísť ďalej, na Stelvio. Bratovi to je jedno, v prípade Semmeringu si viac pojazdíme, v prípade Stelvia obetujeme 2 dni na cestu, ale zase si splníme ďalší motosen.
Počasie sledujeme nepretržite celý mesiac, ale len tak orientačne, vážnejšie ho berieme týždeň pred odjazdom. Deň pred dňom D to vypadá zle, hlási sa dážď pre oba ciele....zvažujeme či vôbec ísť, kamarátom na GG tiež nevyšlo počasie a nič z výletu nemali – čo už len napozeráš v kopcoch, keď jazdíš cez oblaky a dážď.
Na deň odjazdu je predpoveď dážď od BA po Stelvio, niekde cestou cca 10 mm zrážok, také lejaky už máme za sebou. Ráno naozaj leje, možný odjazd posúvame na ďalší deň. Večer pozerám predpoveď, opäť dážď na celú trasu, ale už iba cca 2-3 mm zrážok. Na Stelviu má snežiť (aj snežilo). Velíme IDEME. Bude pršať tu, bude pršať tam, čo sa budem nudiť doma? To už nech radšej zmoknem na výlete!!!
1. deň
BA – JERZENS, cca 650 km
Ráno teda vyrážame za dažďa, smer diaľnica, nech to máme čím skôr za sebou. Prší nám zhruba 600 km, 50 km povedzme mrholí. Na diaľnici držím 140 tacho, zastavujeme iba kvôli tankovaniu každých 200 km.
Posledné tankovanie a za chvíľku ideme dole z diaľnice, blížime sa k rezervovanému ubytovaniu pri dedine Jerzens. Túto destináciu som vybral pre výbornú polohu na výjazdy po okolí, s prijateľnou cenou za ubytko. Dedina je, no nie je to dedina, sú to luxusné sídla a rezidencie a pred nimi bavoráky, mercedesy, lexusy a....otvorená huba, oproti tomuto vypadá Semmering ako miletička, okolie, domy, obchody, nádhera. Prejdeme dedinou a gps ma vedie kúsok hore k našemu penziónu „Kohler“.
Parkovisko je plné, hľadám či sa dá parkovať aj za domom, to si nás už všíma majiteľka a kýva mi, že to máme dať tuto pod prístrešok. Pani je veľmi milá, hneď komunikuje v angličtine a ako motorkárom nám najprv ukazuje sušiareň. Zložíme sa na izbe, máme manželskú posteľ aj keď som na booking.com dal preferenciu oddelených postelí. Majiteľka nám vysvetľuje, že sme brali poslednú izbu a nie je iná možnosť, ale že na druhý deň sa uvoľní izba cez chodbu, ktorá má síce tiež manželskú posteľ, ale že nám teda dá obe izby za pôvodnú cenu. Lákavú ponuku zvažujeme, druhá izba má moderný nábytok, ale nakoniec ostávame obaja v starej izbe, netreba mať veľké oči, ale oceňujem prístup majiteľky.
Večer ideme dole na čajík. Akurát sa podáva večera, domáca rakúska kuchyňa, vypadá to veľmi chutne a všetci sa zalizujú. Od majiteľky sme dostali brožúrku s mapou okolia pre motorkárov. Je to to isté čo som si stiahol ako pdfko z netu, ale veľká papierová mapa je na plánovanie pohodlnejšia ako 4 palcový displej mobilu...
Čekujeme počasie, na Stelviu má byť pekne, poobede mrholenie, takže zajtrajší cieľ je jasný.
2. deň
STELVIO a okolie, cca 250 km plánovaných, nakoniec 450 km skutočných
Ráno zisťujeme, že okrem nás sú tu ďalšie 4 motorky, 2 holanďania, 2 nemci. Holanďania nám robia divadlo, lebo obliekajú psa (Jack Russel) do moto oblečenia, čo sa mu vôbec nepáči a na majiteľa cerí zuby.
Nakoniec kabát, bezpečnostné pásy, slnečné škulky a helmička, zo psa je neskutočný frajer a spokojne čaká na jazdu. Všetci si toho machra fotíme, holanďania odchádzajú.
Balíme sa aj my a vyrážame cieľ Stelvio. Cesty sú vlhké, obloha zamračená.
Schádzame dole z hôr, všade sú krásne zelené lúky, pod kopcami roztrúsené dedinky. Navyše sa začínajú trhať oblaky, takže sme neodolali a zastavili na pár fotiek...to sme ešte netušili, že toto je iba začiatok toľkej krásy.
Naberáme smer Pfunds, odtiaľ do Talianska cez Resia pass, okolo Lago di Resia. Premávka je hustá, vodcami kolón sú kamióny. Jazdu si vôbec neužívam, vlečieme sa, nedá sa ani bezpečne obiehať. Keď si začnem v duchu hovoriť, kedy už začnú poriadne zákruty Resia passu, akurát míňame tabuľku, že úsek sa akurát končí. Toto bolo ono? No celkom sklamanie, to na našej babe v Pezinku sa dá lepšie vyblázniť.
Dojem zachraňuje jazero s vežičkou bývalého kostola v strede. Neďaleko je keška, takže sa nenápadne vzdialim a za chvíľku mám prvý geochaching zárez. Keška je venovaná tejto nádrži, takže sa dozvedám niečo o jej histórii, nie len naši komunisti zatopili dediny kvôli vodnej nádrži....
Pokračujeme ďalej nádhernou prírodou, romantickými dedinami....konečne sa blížime k hlavnému chodu dňa.
Začínajú vracáky, v jednom stojím, naľavo jeden, napravo ďalší, v protismere športové auto. Takto sa tu proste jazdí, motorka, auto, karavan, autobus, všetko v protismere, na taliansko by to mala byť katastrofa, ale všetci sú maximálne ohľaduplní, žiadne trúbenie, stres. Slabší šoféri áut neodhadnú zákrutu, v strede vracáku sa zablokujú, musia trošku cúvnuť do kopca a možno už prejdú, možno nie :).
Míňame dodávky sprevádzajúce cyklistov, ktorí fučia ako lokomotívy, ťažko na cvičisku, ľahko na TDF.
Neviem či aj oni vnímajú tú nádheru.
Pred nami posledné vracáky hore kopcom....nirvána.
A už sme hore,
bol to zážitok.
Počasie sa umúdrilo a ja som sám sebe vďačný, že nesedím doma. Počasie v horách je proste nevyspytateľné.
Hore parkujem medzi samými BMW (drvivá väčšina motoriek tu je BMW, takmer všetko GS), drzí talian v taliansku si to snáď môže dovoliť.
Pobeháme miestnu miletičku,
hotdogy s kapustou za 5€ voňajú lákavo, ale sme najedení,
takže ideme kúpiť nejaký ten suvenír.
Má tu byť aj keška, takže vyberám mobil a zameriavam polohu...super, iba 300m odo mňa, pozriem mapu a čas do cieľa je 20 minút....keška nie je hore, ale dole, takže sadám na skúter a opäť si užívam vracáky....zastavujem na predpokladanom mieste, signál GPS mi skáče ako splašený, motám sa tu už vari 10 minút, geopozitívne podozrivé miesta sú prázdne. Dávam ruku medzi skaly, niekto na mňa silno zapíska. Vstanem, rozhliadam sa, široko ďaleko nikoho nevidím. Nejaký zatúlaný cyklista potrebuje pomoc? Pohnem sa na druhú stranu cesty a opäť piskot. Nikoho nevidím, nazriem cez kamenný múrik. Je tu kovová plošina a v tom už mám jasno. Svište si piskotom hlásili moju polohu ako som tam obsmŕdal a hľadal kešku, plošina slúži na pozorovanie svišťou, bolo ich tam naozaj veľa.
Nájdem aj kešku, vložím do nej travel bug odobraný z resia passu, misia splnená, záhada piskotu vyriešená, poďme naspäť užiť si vracáky.
Hore ma už čaká brat, ktorý medzitým vyšiel na Tibet.
Náhorná plošina, reštaurácia a tuším aj ubytko, nádherné výhľady.
A aj trochu snehu.
Pokochali sme sa, je čas vyraziť ďalej. Ideme dole druhou stranou, na križovatke velí navigácia smer doľava, mňa ale dráždi tabuľka smerom doprava, s nápisom Umbrail pass. Som tu, to musíme dať! Razom sme vo švajčiarsku, prejdeme okolo prázdnej colnice, fotíme sa pri tabuľke,
príroda je zrazu úplne iná ako na talianskej strane.
Povrch cesty je parádny ako všade, užívame si zákruty, stojan brúsim raz z jednej, raz z druhej strany, radosť klopiť. Míňame pár starých gasthofov a reštaurácií, všetko prázdne a opustené, umbrail pass je mŕtvy.
Zídeme dole, zastavíme na malý piknik, aby sme nabrali sily.
Okolo zatiaľ svištia ďalší motorkári a kabriolety. Po osviežení zídeme ešte kúsok do dediny, tam sa chcem otočiť a ísť naspäť na pôvodnú trasu. No na konci vidím ďalšiu tabuľku, Offen pass. No nedaj si!!! Takže dávame si ďalšie zákruty, užívame si neplánované švajčiarsko plnými dúškami.
Na konci Offenpassu robím osudovú chybu. Na tomto mieste som mal odbočiť a ísť smerom na Zernez, ktorý som mal ako bod prejazdu, len som sa tam chcel dostať dlhšou trasou.
Času máme dosť, ideme naspäť cez Offen a Umbrail pass, dokončiť druhú stranu Stelvia. Nemám si to za zlé, veď aj Offen je krásny a rád si ho prejdem druhou stranou.
Proste krása.
Pas dal Fuorn, alebo Offen Pass
Po Offen passe sa plynulo napájame na Umbrail pass, brat sa kochá a ja si dám svižnejšiu jazdu. Neviem či som v polovici alebo tretine kopca, v jednom vracáku klasicky škrtnem stojan, no zrazu je všetko inak. Vnímam iba že ležím, vidím modrú oblohu.
Neviem čo sa deje, som v šoku. Neviem kde ležím, kde mám skúter, nič nepočujem, nič necítim. Viem iba že za chvíľku pôjde okolo brat a ja mu musím zakývať že som OK. Ležím tam tak pár minút, možno 5, možno 10, neviem. Konečne počujem prichádzať boxer, zdvíham hlavu, kývam že som OK. Vstanem, zdá sa že som v poriadnu, oblečenie je bez dier, horšie je na tom skúter. Plasty rozlietané všade naokolo, plexy rozbité na štyri kusy. Postavíme to na stojan, neštartuje. Necháme ho oddýchnuť, zatiaľ zisťujeme škody. Na ceste vidno kde som škrtol stojan a ako som sa šúchal po zemi. Pekná dráha. Ja mám na bunde iba hlinu a trávu ako ma hodilo mimo cestu, oblečko zafungovalo parádne. Skúter má rozbitý plast na variátore, plexy je na totálku a jeden jeho držiak tiež, držiak navigácie visí iba na jednom ramene, koleso je vyhnuté do boku.
Až ma oblieva pot, keď si predstavím čo teraz, máme po výlete, ako sa dostanem domov, čo so skútrom? Po chvíľke ide skúter naštartovať a variátor vypadá byť funkčný, takže domov pôjdem asi po svojich. Krivé koleso naprávam o zákrutu nižšie búchaním o padnutý strom, plast na variátore lepím izolepou, snáď do vydrží aspoň k penziónu. Plexy neviem prečo dávam bratovi do ruksaku, to zlepiť nepôjde. Kým sa tam tak prdúskame, zastaví sa pri nás pár áut a motoriek, pomoc s vďakou odmietame, našťastie nie je treba. Horšie je, že ako opadol adrenalín, začalo ma brutálne bolieť ľavé chodidlo, zatiaľ iba krívam.
Vyrážame, dokončíme Umbrail pass, napájame sa na Stelvio a ideme dole.
Stelvio druhá strana.
Pod Stelviom, ošuntelý Nexus.
Aj tak je to krása.
Od Stelvia sme sa dostali k Bormiu, odtiaľ smer Livigno. Zastavujeme ešte za serpentínami, ktoré idú ku krásnym jazerám Lago di Cancano a Lago di San Giacomo. Bohužiaľ sa už začína stmievať, takže jazerá musíme vynechať a pomaly sa črtá ďalší prúser.
„Domov“ to je veľmi ďaleko, pád a následné spojazdenie skútra chvíľu trvalo, k tomu neplánovaný Umbrail a Offen pass...no proste, pohodový 250 km výlet sa mení na 450km a príchod domov po polnoci.
Nadávam si ja, nadáva mi brat.
Míňame Livigno, St. Moritz, Zuoz, konečne Zernez....míňali sme tabuľky ako Bernina pass, Foscagno a Forcola di livigno - livigno pass, bohužiaľ bez zážitku, lebo sme si to všetko prešli potme. Cestou zastavujem niekde v taliansku na pumpe, samoobsluha. Našťastie ochotný talian pomáha, vkladá moju 5 eurovku do automatu, navolí číslo stojanu a ešte mi aj natankuje, cítim sa ako tupá blondína.
Do penziónu sme dorazili chvíľu po polnoci, uzimený, bez plexy na mňa celý čas fučal studený vzduch, vedel som že zajtra budem chorý.
3. deň
JERZENS a okolie, cca 50 km.
Ráno. Je mi brutálne zle, lezie na mňa choroba, hrdlo mi ide rozdrapiť od bolesti a na nohu sa nemôžem ani len postaviť. V pláne sme mali chuťovky ako Timmelsjoch, ponaháňať passy a jochy okolo Bolzana a Merana, no ja ležím v posteli a liečim sa všetkým čo mám v lekárničke. Brat si zatiaľ ide jazdiť kade-tade. Mne sa zázračne uľavuje a okolo štvrtej idem dole do dediny, tankovať a zohnať poriadnu lepiacu pásku. Vedľa pumpy je forstinger, kupujem poriadnu duck tape a rozkladám sa tam na parkovisku ako atrakcia.
Skúter je oblepený, môžem ísť hore. Na nohu sa nedá ani len stúpiť, ale zdá sa ale že to nie je zlomené, opuch žiadny. Pri penzióne sa zastavím, ale ešte sa mi nechce ísť na izbu, tak idem trochu ďalej a dám si maličký okruh, aj týmto smerom je pekne.
Cesta končí pri ľadovci Pitzal, kde sa dá parádne polyžovať, od našeho penziónu tam jazdí free skibus.
Večer ešte na izbe skúsim zlepiť plexy, kupodivu sa to tvári funkčne, takže cestou domov nie je problém držať si slušnú rýchlosť na nemeckej diaľnici.
Na také plexy slušný výkon, nečakal som že to vydrží taký nápor vzduchu.
Ešte fotka niekde cestou domov na odpočívadle.
Koniec dobrý, všetko dobré....
Ešte v Brucku chytíme prechádzajúci vlak a čakáme, teplota stúpa...
